Tradícia korzovania v Žiline

V čase, keď Žilina bola malým provinčným mestečkom, priestor námestia a arkád slúžil hlavne na obchodovanie. Na prízemí niektorých meštianskych domov sa nachádzali dielne a obchodíky remeselníkov, v čase pravidelne sa opakujúcich trhov sa aj námestie premenilo na veľkú predajnú plochu.

Na prelome 19. a 20. storočia sa pod vplyvom hospodárskych a spoločenských zmien v spoločnosti mení aj Žilina, štruktúra jej obyvateľov a ich spoločenské zvyklosti. Počet obyvateľstva sa zvyšuje, mesto sa plošne rozširuje novou obytnou zástavbou a v jeho centre k starým žilinským rodinám pribúdajú nové, medzi ktorými sú fabrikanti, bankári, notári, advokáti, lekári a obchodníci s novými tovarmi. Šedivé mesto so zablatenými uličkami sa postupne mení na moderné sídlo s dláždenými komunikáciami. Konské povozy relatívne rýchlo nahrádzajú nové automobily a život v meste sa zrýchľuje. Novovznikajúce divadlá, kiná, kaviarne, kluby a salóny poskytujú spoločenské vyžitie mestskej smotánky. Starý štvorcový obchodný rínok sa stáva miestom spoločenských stretnutí Žilinčanov. Dorastajúca mladá generácia, ktorá nemá prístup do kaviarní, má však rovnakú potrebu spoločensky sa začleniť do pulzujúceho mestského organizmu. V poobedňajších hodinách sa na námestí neformálne zhromažďujú skupinky dievčat a dospievajúcich mladých mužov. V pomalom tempe sa prechádzajú po námestí a pod arkádami, chcú vidieť a hlavne byť videní a postupne nadväzujú nové priateľstvá a vzťahy. Takéto promenády dávajú vzniknúť typickému mestskému korzu, ktoré sa stáva dôležitou spoločenskou udalosťou v živote mesta.

Aj žilinské korzo malo svoje zvyklosti. Počas promenád sa hlúčiky dievčat a chlapcov začali zhromažďovať na námestí okolo piatej hodiny popoludní. Dievčatá sa stretávali v rohu námestia pred Hotelom Grand, chlapci v rohu pri Farskej uličke. Skupinky mladých sa postupne začali hýbať a ich hlavnou promenádnou trasou bol priestor arkád v severnej časti námestia. Na východnej strane za Sirotárskym kostolom chodila na promenády ctihodná mestská smotánka. Západná strana od radnice po Farskú uličku bola zmiešaným územím a južná strana bola vyhradená pre mladé slúžky a vojakov. Počas niekoľkých hodín promenád bol dostatok času na vzájomné pokukovanie a nezáväznú komunikáciu. Menšie skupinky alebo mladé páriky hľadajúce viac súkromia sa pomaličky presúvali do menej frekventovaných častí. Okolo ôsmej promenády končia a hlavne mladí sa vracajú domov. Na druhý deň môže každý pokračovať v načatej debate alebo svojom vlastnom „tajnom pláne".  Promenády sa stali také dôležité, že kto nebol na korze, akoby ani nebol. Cez víkend sa na námestí zhromažďovali celé rodiny, paničky predvádzajúce nové klobúky a  vymieňajúce si najnovšie klebety, chlapi po futbalových zápasoch, aby rozdebatovali futbalovú hru   skôr, než zasadli v obľúbenom podniku – námestie sa stalo živým miestom pre stretávanie a vzájomné komunikovanie Žilinčanov.

Promenády postupne utlmovali predvojnové represálie a následné vypuknutie druhej svetovej vojny. Po skončení vojny sú však pomery už úplne iné. Staré dobré prvorepublikové časy nadväzujúce na spoločenské tradície cisársko-kráľovskej monarchie definitívne končia. Túžba ľudí po stretávaní sa samozrejme neskončila – promenády pokračovali i po vojne, ale bez pravidiel, ktoré sa dodržiavali predtým. Promenádnym korzom zostali arkády severnej časti námestia, trasa pokračovala cez Farskú uličku dole Farskými schodmi až na koniec Masaryčky k železničnej stanici. Tradícia promenád zaniká v čase socializmu, kedy bolo centrum mesta vyľudnené, domy starých Žilinčanov skonfiškované a život z centra sa pomaly vytratil.

Napriek tomu, že sa život do centra už znova vrátil, spôsob komunikácie a stretávania ľudí sa radikálne zmenil. Osobné stretnutia živých mestských komunít nahrádza neosobná komunikácia, ľudia strácajú schopnosť osobne zdieľať svoje myšlienky a pocity. Život z verejného priestoru sa presunul do virtuálneho sveta. Uprostred starej promenádnej trasy žilinského korza preto vzniká nové KORZO, miesto, ktoré nadväzuje na  tradíciu starých dobrých zlatých časov, kedy jednou z najdôležitejších častí dňa bolo osobné stretnutie s priateľmi v reálnom svete.  

Vladimír Majtan

metodik Pamiatkového úradu Žilina



História Meštianskeho domu č. 13

Korzo Restaurant je umiestnená v národnej kultúrnej pamiatke Meštiansky dom č. 13 na Mariánskom námestí v Žiline. S históriou tohto miesta sa môžete oboznámiť na nasledujúcich riadkoch:

Dom je postavený v radovej zástavbe na severnej strane Mariánskeho námestia s arkádou na prízemí budovy zaklenutou valenou polkruhovou klenbou s lunetami. Dom má dvojtraktovú dispozíciu. Je prístupný z námestia aj Mydlárskej ulice. Predná časť je podpivničená hornou menšou a dolnou väčšou pivnicou s kamennými valenými klenbami pochádzajúcimi zo 16. storočia. Pivnice tvoria najstaršiu vývojovú fázu domu. Zadná časť nie je podpivničená. Priestory prvého podlažia sú prístupné z námestia z ľavej časti. Majú valenú polkruhovú klenbu. Na druhom podlaží sa nachádzajú priestory s dvojtraktovou dispozíciou. Objekt medzi námestím a Mydlárskou ulicou má päť stavebných fáz. Z prvej zostal po roku 1521 len suterén, ostatné časti zanikli po požiari v roku 1521. V druhej fáze začala výstavba dvojpodlažného objektu v renesančnom slohu. V tretej fáze z prvej polovice 19. storočia pokračovala zástavba v smere do Mydlárskej ulice. V štvrtej fáze vývoja po požiari v roku 1886 bola zrušená sedlová strecha so štítom a nahradená pultovou strechou s nízkym sklonom do námestia. Na presvetlenie slúžili dva svetlíky v klenbe siene a v zadnom priestore bývalej čiernej kuchyne v pravom trakte. Ako poslednú fázu prestavby objektu možno označiť úpravy, keď bola znovu postavená sedlová strecha so štítom obráteným do námestia, ako aj celková rekonštrukcia domu v roku 2010 - 2011. Dom po rekonštrukcii sa skladá z dvoch objektov, kde prvý objekt je zrekonštruovaný pôvodný Meštiansky dom, na ktorom bola spravená aj nadstavba domu o dve nadzemné podlažia a druhý objekt je novostavba, ako prístavba k Meštianskemu domu, ktorá má vchod z Mydlárskej ulice. Novostavba má celkovo štyri nadzemné podlažia. Objekty sú od seba oddelené a sú spojené vnútornym schodiskom v átriu stavby. Vzhľadom na dezolátny stav Meštianskeho domu, kde jeho pôvodný vlastník nevykonával žiadne opravy a údržby domu, sa musel tento dom najsôr staticky zabezpečiť, lebo hrozilo jeho zrútenie a musela sa vykonať rozsiahla sanácia proti zemnej vlhkosti. V rámci rekonštrukcie prebehol pamiatkový prieskum a na základe jeho výsledkou sa vlasník snažil čo najviac prinavrátiť tomuto domu jeho povodné funkcie a materiály sa v ňom nachadzajúce. Pri možnosti nadstavby o dve NP sa vyriešila otázka aj vrátenia pôvodnej funkcie Meštanského domu a to bývanie v tomto dome. Splnil sa teda zámer využitia Meštanského domu na pôvodnú fukciu a to, že mešťania v dome bývali a zároveň v ňom mali svoje prevádzky na podnikanie.


Vlastnícke pomery poznáme až od 18. storočia, keď bol dom v majetku rodiny Cainerovej (Steinerovej). Od Antona Cainera ho kúpil v roku 1752 za 500 zlatých Michal Folkman. Jeho nasledovníci Ignác a Mária vlastnili dom až do roku 1839, kedy ho predali významnému lekárnikovi Ignácovi Tomborovi za 3 800 zlatých. Dom na námestí užíval Tombor až do svojej smrti 6. apríla 1877. Potom ho zdedilo jeho päť detí a mali ho v držbe až do roku 1909. Vtedy ho predali za 32 000 korún obchodníkovi Leopoldovi Neumanovi a jeho manželke Rozálii, rodenej Spitzerovej. Neumanovci predávali sklo a porcelán, lampy, zrkadlá a rámy. Keď Leopold Neuman v roku 1926 zomrel, zostal dom jeho manželke. V dome bola predajňa obuvi vtedy známej značky F. L. Popper, ktorú tu mal obchodník Armin Guttmann. V roku 1936 získala dom na základe dražby Margita Neumanová, rod. Kleinová, ktorá v dome bývala spolu s manželom Gabrielom Neumanom, obchodníkom s rozličným tovarom a hračkami. V období rokov 1941 – 1945 tu mal predajňu Koloniál – lahôdky Jozef Žabka a sklady ovocia obchodník Adolf Vyletel. Po roku 1945 bol dom vrátený pôvodným majiteľom a po roku 1962 znárodnený. Potom v rokoch 1962 – 1977 tu bola predajňa Športových potrieb podniku Drobný tovar. Ten v roku 1965 uskutočnil i rozsiahlu rekonštrukciu svojich priestorov. V roku 1977 sa predajňa presťahovala do priestorov bývalého papiernictva Trávniček – dnes reštaurácia VIX na Sládkovičovej ulici a na jej miesto prišiel podnik Domáce potreby Banská Bystrica, ktorá tu mal predajňu Bižutérie a darčekov. Na poschodí sa v tom čase nachádzal byt v havarijnom stave.

Meštiansky dom s orientačným číslom 13 bol už v roku 1963 zapísaný pod číslom 1403/0 do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok a je tým považovaný za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti slúži na reštauračné, kancelárske a bytové účely. V suteréne a na prvom nadzemnom podlaží sa nachádza reštaurácia KORZO RESTAURANT. Na druhom nadzemnom podlaží má vlastník domu svoje kancelárske priestory. Tretie nadzemné podlažie je určené na prenájom kancelári pre iné spoločnosti a na štvrtom nadzemnom podlaží sa nachádzajú dva byty, z toho jeden využíva vlastník domu a druhý byt je určený na prenájom.

Historicky najznámejšími obyvateľmi domu bola rodina Tomborovcov. Ako prvý sa do Žiliny presťahoval v roku 1807 z Nového Mesta nad Váhom lekárnik Jozef Tombor, ktorý tam pôsobil minimálne od roku 1802. V Žiline si prenajal lekáreň v dome na vtedajšom rínku (Mariánske námestie č. 6). Tu pokračoval v lekárnickej tradícii v lekárni Ku zlatému orlu, ktorá začala v roku 1735 a bola až do roku 1907 jedinou žilinskou lekárňou. Spolu s manželkou Elizabetou, rodenou Vogelovou, mali dvoch synov – Františka Ignáca (1802 – 1877) a Ľudovíta (1806 – 1864), ktorí pokračovali v lekárnickej tradícii otca. Kým prvý syn František Ignác – ktorý používal svoje druhé meno Ignác – pôsobil v Žiline v otcovej lekárni, ďalší syn Ľudovít založil v roku 1837 lekáreň v Bytči. Ignác spolu s manželkou Jozefou Móri z významnej banskobystrickej rodiny si v roku 1839 kúpili práve dom č. 13 a tu spolu vychovali 5 detí – dcéry Adelaidu, Frederiku, Máriu, Gabrielu a syna Viktora. V tom čase uskutočnil Ignác Tombor i prestavbu domu rozširujúcu obytný priestor v smere na Mydlársku ulicu. Iste to bolo aj v dôsledku potrieb rozrastajúcej sa rodiny, takže v roku 1860 mal jeho dvojpodlažný dom podľa štatistiky mesta až 4 obytné izby, čím patril na námestí medzi väčšie. Pretože celková šírka parcely, necelých 7 metrov, nedovoľovala stavbu širších miestností, musel Ignác Tombor stavať najmä do nádvornej časti.

 

Ignác Tombor, významný žilinský mešťanosta, založil aj lekáreň v Rajci. V priebehu revolúcie v rokoch 1848/1849 sa stal veliteľom košútovských revolučných gárd a bol za svoju proticisársku činnosť i väznený. Paradoxom dejín je, že práve pred jeho lekárňou 4. januára 1849 vystúpili na tribúne vodcovia hnutia slovenských dobrovoľníkov Štúr a Hurban, ktorí tu vysvetľovali ciele hnutia. Pokračovateľom rodinnej tradície lekárnictva bol jeho syn Viktor, narodený v roku 1848. Ten však ukončil éru Tomborovcov ako lekárnikov v Žiline, pretože lekáreň v roku 1896 predal. Viktor spolu s ďalšími príbuznými sa stal po smrti otca majiteľom domu č. 13 a po požiari v roku 1886 ho prestaval do podoby, v akej bol celé dvadsiate storočie až do poslednej prestavby v rokoch 2010 - 2011.

Autor: Peter Štanský
Štátny archív v Bytči - pobočka Žilina